fhfghjgj
17. 3. 2009
GRRYM
Alebo Neľahký život elfíka Ninbusa
V jednom malom, ale naozaj malom hubovom údoli žil raz jeden elfík. Elfíci sú čudné tvory. Sú nízky, naozaj veľmi nízky a keď nie veľmi nízky tak aspoň trouchu nízky. Určite nie sú taký ako elfovia, s elfmi majú spoločné akurát dlhé a úzke uši. Vôbec nie sú taký namislený ako elfovia, a keby boli, iba im bi to škodilo. Viete v takom hubovom údolí kde žijú elfíci často, veľmi často prší, a keby boli taký namislený ľahko by im napršalo do nosa. No ako som už spomínal v tom hubovom údolí žil elfík, elfík Ninbus. Ninbus mal žiarivo zlaté dlhé vlasi ktoré mu zakrívala zelená pomali sa zužujúca čiapočka. Na sebe mal zelenú koženú bundičku bez zipsu a na nohách zakr´tené čižmičky (taktiež zelené). Meno Ninbus mu dala jeho teta. Ninbusova teta pracovala v malej hospode kde sa chodili opíjať gnómovia a spraiti. A pravdu povediac bola to jediná a asi najnavštevovanejšia hospoda v údolí, a ani sa nečudujem veď žabie pivo (mimochodom jediný nápojom ktorí tam majú) stál iba jeden singel (mince elfov, spraitov, voltúr a podobnej „hávede“). Tá hospoda bola vo veľkej hube, v hubách mali elfíci všetko od potravy (hubova polievka,hubový šalat,polievana huba,huba s rascou,huba s korením,pudingová huba, hubova polievka atď.) až po obidlia v hubách. Hospoda mala iba jednu (pekne malú) miestnosť. V nej bol stolík a pri ňom asi päť šesť stoličiek. Vite v tejto hospode sedeli všetci za jedným stolom (bolo im to jedno veď boli na mol opitý)
